Tajomstvo duše

V Atlantíde prvé zbohom sme si dali,
keď vlny stisk rukám vzali,
na dne leží dávny svet,
múdrosť a tajomstvo liet.

Keď lásku a dobro sme zradili,
životmi sme platili,
tam, kde hrdosť nad pokorou zvíťazila,
voda zlé všetko zmyla.

Nové šance na nápravu,
prinášajú daň nie malú,
skúšky duše zdolávame,
k podstate sa navraciame.

Koľko svetov sme prebádali,
životy si odskúšali,
ruka stále iná v dlani,
duša v očiach zhodne žiari.

Bolesť plodí ďalšie pády,
striedajú sa krutovlády,
kryštály v zbrane sme menili,
už neliečili, lež plienili.

Život s prírodou spätí,
dnes materializmus letí,
túžby aj zvierat sme poznali,
teraz len tie svoje uznali.

Ak lekciám sa naučíme,
vnútorný svet rozzvučíme,
tam Atlantída stále drieme,
čistá ľudská duša Zeme.

Dajme slovo svojmu srdcu,
skutočnému nášmu vodcu,
povedie nás smerom správnym,
láskavým a rovnoprávnym.

Budujme si nový svet,
prehry v živote nikdy niet,
vždy je nová nádej ľudstvu,
zmena zrady úctou k bratstvu.

Na tej púti kľukatej,
prekážkami posiatej,
posvieťme si svetlom zhora,
rozjasní krásou každého tvora.

Záhada bájnej Atlantídy zahalená v duši,
ticho čaká, kým myseľ sa neutíši,
poznanie samého seba na cestu nás pozýva,
aká hĺbka sa v nás ukrýva?