Súzvuk duší

Tak ako posledné lúče noci sa dotýkajú, 
aj duše ľudí vzájomne sa stretávajú,
odlišné je nebo tmavé i žiara denná,
no patria k sebe ako muž a žena.

Keď do očí hlbšie sa ti pozriem,
svoj domov tam s láskou uzriem,
vtedy okolo pokoj sa rozhostí,
v tej chvíli úprimnej radosti.

Akoby v zrkadle vidím svoju tvár,
každú priepasť i každý chmár,
všetky krásne sny i úsmev duše,
obraz ako na dlani a bez retuše.

Tá chvíľa ostane už v pamäti,
keď dvaja stávajú sa spätí,
svet už nikdy rovnaký nebude,
myšlienky sa víria v nekľude.

Pred láskou nikto sa neskryje,
tá každú našu časť odkryje,
pozrie sa do hĺbky bez opýtania
a navždy niečo zmení bez varovania.

Odrazu sú duše zraniteľne nahé,
pustiť k sebe lásku je často drahé,
môže krok vpred horší byť,
ako lásku v sebe navždy skryť?

Každá duša podstatu našu tvorí,
ďalší rast vzájomne podporí,
odhalí nám svoju tvár nepoznanú,
dosiaľ citom nezmietanú.

Boh prebúdza v ľuďoch lásku,
srdcí dar nežného stisku,
nečakane poskytne, aby niečo nové dal
a to všedné z duše jemne sňal.

Dve svetlá sú viac než jedno,
krajšie sa svetom kráča vedno,
tí pre druhých svietia silnejšie,
kedy iní cítia lásku jasnejšie.

Ak nesmelo sa raz duše dotknú,
možno dovtedy veľakrát sa potknú,
vtedy chvíľa zázračná nastane,
keď láska svoj priestor dostane.