Pútnik a zrkadlo

Pútnik vošiel do tmavej miestnosti s neuhasínajúcim smädom po poznaní. Cítil iskru vo svojej duši, ktorá ho poháňala a nedala mu vydýchnuť od naliehavých otázok znejúcich v jeho mysli. Je toho toľko, čo chce vedieť, hlava mu pracuje na plné obrátky a jeho vnútro túži po nových odpovediach.
Miestnosť je zatiaľ tmavá, neprebádaná. „Čo vlastne hľadám?“, ozval sa tichý hlas v jeho vnútri. V diaľke zazrel mäkké svetlo, ktoré ho lákalo ako nočného motýľa. Cítil, že nemá čo stratiť, v labyrinte nejasností bolo chladno… ale to svetlo.
So zatajeným dychom sledoval objekt, ktorý sa pred ním týčil. Zrkadlo veľké ako on sám. Počul slová, jasne a odjakživa blízke: „Hľadal si, našiel si seba. Ty si život.“ V tom okamihu sa pútnikovi rozžiarila tvár, v zrkadle videl svoje zvedavé oči, túžbu po poznaní a iskru, ktorá sa zväčšovala až sa premenila na obrovské farebné divadlo splývajúce so všetkým. Videl seba, ale oveľa väčšieho ako fyzické telo, jeho žiara plná farebných iskričiek sa rozpínala a cítil, že má dosah na všetko okolo. Dotkol sa ňou neďalekého stromu a spoznal jeho príbeh i tlkot srdca. Stále som to ja, ale cítim, že nie som sám, patrím k všetkému a všetko patrí ku mne, bez pocitu nadradenosti, majetníckosti či pripútanosti, v pokore a láske. Počul svoj hlas, ktorý sa odrážal od stien miestnosti: „Našiel som. Som teda na konci cesty?“, opýtal sa plný zvedavosti.
„Opatrne, pútnik, si len na začiatku. Našiel si cestu k blaženému bytiu – a teraz po nej choď! Dostal si kľúč, ktorým máš možnosť otvárať ďalšie miestnosti.“ Zrkadlo zmenilo svoju štruktúru, začalo sa prehlbovať, vír svetla pôsobil na pútnika ešte lákavejšie. Tvár sa mu kúpala vo svetle, opatrne, ale s odhodlaním vložil ruku do energetického poľa, ktoré ho vtiahlo na hlbšiu cestu poznania, do nových miestností, ktoré znovu ponúkali ďalšie nastavené zrkadlá. Pútnik sa teda vydal poznávať nové stránky veľkej knihy života a rozsievať slová tým, ktorí počujú srdcom.

                                                               Janka 🌀