Nevzdávajme sa snov

Sebaľútosť, ako radi do nej skĺzame a utápame sa v nej. Aké jednoduché je obviňovať život a hľadať vinníkov kvôli práci, ktorá nás nebaví, pre nešťastnú lásku, nestále zdravie, nesplnené priania, či nepochopenie okolím. Zvolíme si cestu otázok typu „Prečo práve ja?“ a dobrovoľne sa uzavrieme pred akoukoľvek možnosťou odpovede. Dokonca má človek tendenciu si slepo vsugerovať, že všetci ostatní majú šťastie, len jeho nejako obchádza. Je to skutočne tak? Každý z nás si nesie svoje bremeno v podobe lekcií, aj keď o nich nehovorí. V danej situácii nevidíme zmysel bolesti, ale s odstupom času sa nám súvislosti ukážu v jasnom svetle. Všetko zlé, čo sa nám deje, sa vyvinulo z negatívnych vzorcov predošlého správania a poukazuje na potrebnú zmenu smeru. To, čo si z toho vezmeme, nás urobí tým, kým budeme zajtra. Ak nedokážeme žiť pre prítomný okamih a nekonáme v súlade s vnútorným vedením, automaticky prichádzajú životné facky. „Otrasy“ nás prinútia vykonať, či prijať zmeny, ktoré boli už dlhšie neodkladné, žitím v minulosti alebo budúcnosti sme prehliadli varovný prst. Zabudli sme v nejakom bode prehodiť výhybku a ocitli sme sa na nesprávnej koľaji. Prípadne sme ju zo strachu prekročili a časom nás to dobehlo. Premietne sa to práve v nejakej osobnej strate, ktorú vnímame za nespravodlivú. Porozmýšľajme, prečo sa to stalo? Čo nám táto situácia chcela naznačiť? Akú oblasť života, či vnútorný postoj máme zmeniť? Počúvajme odpovede, neskrývajme sa pred nimi a otvorme sa novým možnostiam. Buďme úprimní voči svojim myšlienkam, všetci máme vnútorné cítenie – most, ktorý nás spája s duchovnou sférou a zvyšuje našu intuíciu. Začnime od seba, neodsudzujme iných, sú len spoluúčinkujúci na javisku života, hlavnými hrdinami sme my sami. Bez druhých by sme neboli ničím, práve vzťahy s okolím nás robia tým, kým sme…obrusujú a formujú.
Napadlo nás niekedy, že tiež môžeme zmeniť svojou prítomnosťou niekoho iného? Možno len úsmevom v jeho ťažkom dni, práve tí nevľúdni potrebujú najviac lásky, keďže si myslia, že jej nie sú hodní. Nesúďme niekoho len preto, že nemá ideálnu váhu, zdravie, vysoké vzdelanie, krásne šaty, len preto, že je hendikepovaný, farebný, dúhový, či iného vyznania…nikto nie je lepší ani horší. Práve takí ľudia nám majú čo odovzdať, často v hĺbke skrývajú múdrosť, keďže sú zraniteľní a život vnímajú citlivejšími očami. Dotkli sa lásky skôr ako ľudia s egom.
Nedokonalosť je dokonalá, tak ako všetko okolo nás. Kto vlastne určuje, čo je ideálne? Existuje nejaký model dokonalého výzoru, či správania? Svet by bol jednotvárny a nerozvíjali by sme sa. Každý svojim kúskom tvoríme celok, ktorý do seba zapadá a má pre druhého svoj význam. Práve preto sme tu, aby sme urýchlili svoj vývoj na základe skúseností a vzťahov s inými ľuďmi. Jediným spoločným menovateľom je láska.
Ak všetky slzy vezmeme ako možnosť nášho rastu, bude sa nám kráčať ľahšie. Tešme sa z dní, kedy sa obzrieme späť a zbadáme akí sme silní práve vďaka dňom, keď sme boli slabí. Nevzdávajme sa vlastných snov len kvôli sebaľútosti. Pokúsme sa dosiahnuť “oko hurikánu”, kde jediným dôležitým miestom bude pokojná myseľ. Milujme a dávajme, bez zbytočných zastávok posudzovania životov iných. Venujme sa vlastnému sebarozvoju, priblížime sa svojmu životnému poslaniu, kedy nás aj samotný vesmír podporí a život nám ukáže láskavú tvár.