Nestavajme múry, radšej mosty

Emócie sú našou prirodzenou súčasťou, krásne a pestré, ich domov je v srdci. Až kým nás neovládnu. Nie je príjemné stratiť kontrolu nad sebou samým, napriek tomu sa nám to často stáva. Môže za to kolega, šéf, sused, či nebodaj predavačka? Nastáva problém v nás samých. Položme si otázku: „Má pre nás tento hnev a zatrpknutosť nejaký prínos? Robí nás šťastnými?“
Akonáhle nás niekto vykoľají, automaticky sa staviame do roly obete. Budujeme si slovami sebaľútosti obrovský múr, ktorý nás začína deliť od lásky. Neprenikne do neho ani kúsok svetla. V jeho tieni nevidíme šťastie. Stojí tento múr za obeť kvôli inému človeku so svojim múrom? Ak má niekto zlý deň, nemusíme ho prijať za ten svoj. Je to jeho odraz vnímania sveta, ktorý vidí v nás – ako zrkadlo, všímame si len to, čo v sebe nosíme sami. Nie sme zodpovední za konanie a názory iného človeka, každý máme ten svoj pohľad na situáciu, ktorý sa vyvinul z predošlých skúseností. Akceptujme priestor druhého, ak si to od neho prajeme tiež. Sme jedineční, prijmime preto cestu človeka s protichodnými názormi. Všetci tu máme svoju púť a zvolené iné tempo, máme právo na chyby, z ktorých sa učíme. Nemá význam druhého súdiť, ak práve prekonáva životné skúšky, ktoré ho majú niekam posunúť. Časom si zo situácie vezme to potrebné sám a verte, že vás vo vnútri duše poprosí o odpustenie. Najlepší učiteľ je čas. Obzrime sa späť, úprimne, koľkokrát by sme niečo povedali a vykonali inak? Nenaučilo nás to byť dnes lepšími? Aj druhý sa učí a rovnako sa od neho učíme tiež, nie sme lepší ani horší. Gándhí má krásnu myšlienku: „Ty a ja sme jedno. Nemôžem ti ublížiť bez toho, aby som neranil aj seba.“ Každým ublížením, či sebaľútosťou, priložíme novú tehlu na vlastný múr. Prečo dobrovoľne väzniť svoju dušu? Ak dovolíme vpustiť svetlo, zmeníme sa vnútri aj navonok, začneme ľudí a situácie vnímať inak, viac žiariť a očami, tou bájnou bránou do duše, začne prúdiť láska.
Tento stav prináša vnútorné uvedomenie – seba, svojej sily odpúšťať a milovať.