Lúč svetla

Stále chceš viac, stále máš málo,
kŕmiš svoje túžby bezcitné.
Šťastie už partiu rozohralo
a nechalo len prepitné?
Teplý lúč svetla, čo sa to stalo?

Ak nechceš ďalej po láske šliapať,
keď bez pokory tvoje oči hovoria,
skús vykročiť v prevoňaný sad,
snáď myseľ a srdce zahoria,
potom aj to málo bude hriať.

Keď svoje oko za oko dáš,
okúsime všetci slepotu.
Premýšľaj, rozjímaj, len sa snaž,
vari nežiješ v ríši bez citu?
Šťastie je vrtkavé, ale nikdy ho nestrácaš.

Ako málo nežného je v žití,
často česť ruky zalamuje.
Skús svoju zlosť pokoriť,
láska sa v hmle pohupuje,
tam prebýva, čaká, ľahko sa vznieti.

Vidíš ich, v rieke telá plávajú,
na čelách zlé svedomie, zvädnutý kvet.
Za noci do steny bili päsťami
a dúfali v ego, že ich nezlomí svet.
Teraz s vodou dravou splývajú.

V každom z nás bola noc zúfalá,
clivosť spievala piesne smútočné.
Sebaľútosť aj nás občas zaliala
a nočné mory boli skutočné,
však moc do rúk im láska nedala,
lebo len ona večná je.

Svojmu strachu a hnevu meno sme dali,
možno bolí vlastné priznanie,
výčitky s úľavou mieru odovzdali,
vďačnosť hladí dušu za poznanie,
že cestu odpustenia a lásky sme nevzdali.

Dvíhajú sa ťažké tmavé opony,
do srdca lúč svetla mieri,
opäť v nás kvitnú pestré záhony,
úsmev a šťastie cítiť v éteri,
žiť láskou, nehou, s hĺbkou dôvery.