Dotyk dúhy

Na dlani dívam sa na šedý svet,
smutný je, života v ňom niet,
ľudia pred sebou ego tlačia,
predbiehajú sa, čo im sily stačia.

Stromov stále menej vidieť,
učíme sa nenávidieť,
kvet na zemi pošliapaný,
človek moci upísaný.

Strkajú sa lakte s päsťou,
všetko získať iba lesťou,
aj zviera v kúte ustráchané,
horko cíti zlo páchané.

Nad dlaňou zjaví sa dúha farebná,
pre šedý svet tak veľmi potrebná,
život rozjasní jej krásna paleta,
s nádejou sa v duši trblieta.

Štetec do červeného oblúka zaborím,
ruže ňou voňavé vytvorím,
strachy zo života nežne odvedú,
tŕne viac slzami kropiť tvár nebudú.

Do oranžovej žiari sa ponorím,
západ slnka si štetcom dotvorím,
keď posledné lúče do tmy sa pretavia,
bolestné vzťahy sa uzdravia.

Žltou slnko spoza mrakov vítam,
v tom jase šťastím lietam,
úsmev na perách sa ľahko rodí,
dôveru a úctu k sebe plodí.

Zelenú maľujem s harmóniou,
v prírode nestretnem sa s iróniou,
na svet očami lásky nazerám,
bez smútku, krívd a melodrám.

Modrou oblohu šíru nafarbím,
svet pretvárky a klamstiev oslabím,
nech ľudská reč je stále krásna,
úprimná, čistá a jasná.

Indigovou vesmíru sa dotknem,
laná krátkozrakosti pretnem,
nech vedie oko mimo nás,
za vonkajší svet, ďaleko od más.

Fialový štetec levanduľou zavonia,
duše sa Božskému bytiu naklonia,
zmysel života kladným postojom uchváti,
číre bytie k jednote prinavráti.

Na dlani farebný svet roztvoril krídla,
tam, kde láska, nádej a mier sídlia,
kde viac niet miesto pre šedú,
naše cesty k smútku nevedú.

Ak život občas farby stratí,
nevadí, on nám ich opäť vráti,
oči sa ich kráse znovu otvoria,
ak duša im srdcom privonia.