Dar v našom vnútri

Nachádzame sa v nekonečnom svete energií, kde ako to hmotné i to našim zmyslom neviditeľné, má svoju podobu. Všetky hviezdy, planéty, stromy, rieky, živočíchy, tak i my sme rovnakou súčasťou Boha. Tvoríme neodlučiteľný celok, pretože patríme k Stvoreniu. Boh nie je postava mimo nás, modla, ktorej sa klaniame a nachádzame ho v chrámoch. Boh je v našom vnútri a miluje všetkých bez rozdielu. Trpezlivo čaká, kým v sebe prebudíme pocit lásky a spolupatričnosti, aby mohol skrz nás prehovoriť k druhým. Nečaká na dodržiavanie predpísaných pravidiel a doktrín, ktoré ľudskú dušu zväzujú a rozdeľujú, nečaká, kto z nás bude lepší pri náhlení sa za majetkom. Kedy budeme mať dosť? Až keď budeme mať dom, super auto, postavenie,… kde je tá hranica? Na napĺňanie vlastných potrieb sa častokrát stávame sebeckými, manipulujeme ľuďmi, intrigujeme, žijeme v nenávisti, závisti, odplate, či ľútosti a ničíme prírodu. Človek si povie: “Kedy budem konečne šťastný?”. Nič hmotné na pozemskej úrovni mu šťastie nedá, pretože je pominuteľné. Pominuteľné = strach zo straty. Rovnako sa to týka očakávaní od druhých ľudí. Rešpektujme ich potreby a rozhodnutia, nikto nám nedokáže splniť naše očakávania. Svoje priania poznáme len my sami a len my sami sa môžeme rozhodnúť byť šťastnými teraz a tu. Učme sa spolunažívať s druhými ľuďmi a akceptovať ich  vo svojej vlastnej podstate – v hĺbke duše sú rovnako úžasné bytosti ako my, stvorené z Boha.
Mnohí z nás vravia: „Ja v Boha neverím“. Všetci máme právo veriť vlastným spôsobom. Veľakrát ateista žije krajším životom ako človek, čo každú nedeľu navštevuje kostol. Veriaci môže hľadať v kostole len istú „satisfakciu“ svojich hriechov a svedomia, zatiaľ čo ateista dokáže vidieť Boha v dennodennom živote (možno ho nazýva „Zázrakom života“). Vidí tento zázrak života v úcte k svojmu partnerovi, v smiechu svojich detí, priateľskom objatí, v súdržnosti kŕdľa vtákov, v kráse západu slnka, v nekonečnosti morských vĺn, v hĺbke lesa, či tajomnosti žiarivej nočnej oblohy.
Keď človek prežíva tieto vnemy svojim srdcom, napĺňa ho to láskou, harmóniou a pokorou.
Stávame sa trpezlivejšími a ohľaduplnejšími voči druhým. Rovnako ako Boh trpezlivo čaká, kedy sa miesto boja otvoríme mieru. Práve sebaláskou a silou viery v seba, teda toho božského v nás, sa nám v živote otvárajú dvere a možnosti. Začíname veriť, že všetko sa deje tým správnym spôsobom. Rovnováhou uzdravíme svoj pohľad na svet, teda svoju dušu, myseľ i telo.
Ak niečím v živote trpíme, privolali sme si to svojimi myšlienkami a rozhodnutiami. Dostávame rôzne tzv. „rany osudu“, nutné k nášmu rastu, je len na nás ako sa k nim postavíme a akým spôsobom budeme žiť ďalej. Myšlienky vedia priviesť človeka až k chorobe, opačná sila myšlienok dokáže uzdraviť. Ako má človek veľkú moc ničiť, rovnako dokáže neobmedzene tvoriť a skrze seba robiť svet lepším a krajším miestom.
Je ľahké vnímať len to pekné a to zlé odsudzovať. Odvahou je vidieť aj v tom neprijateľnom krásne. Môžeme obdivovať nedokonalý strom alebo mať súcit s hendikepovaným zvieraťom. Tak je niečo podstatné, zapadajúce do oveľa väčšej mozaiky, v osobe na vozíku, v inak orientovanom človeku, či delikventovi, ktorý ešte nemal možnosť poznať lásku a súcit. Nie je nutné odsudzovať, stačí, že ten človek sa súdi vnútri sám a veľakrát o tom ani nevieme – odpustenie je najväčší dar aký môžeme dať, najmä sebe samým. Nechcime meniť svet tým, že budeme hľadať chybu v druhých, stačí, že zmeníme svoj pohľad. Farba, štruktúra a vzor mozaiky sa nám časom začnú odkrývať samé.
Láska je všetko čo máme a môžeme dávať ďalej – jediná stopa, ktorú zanecháme v srdciach ďalších. Boh je láska, láska je Boh, láska je všetkým.


„Nech sa všetko medzi vami deje v láske.“

(1. Korinťanom, 16, 14)